Matej Rýva

Viem si nás predstaviť šťastných v alternatívnom svete kde by boli veci inak… tak nejak. Viem si predstaviť ako lepíme plagáty s našimi úsmevmi len tak tak nejak po stenách opustených domov opustených ľudí Viem si nás predstaviť… ale za týchto okolností ležíme len tak pohodení.

Hrdina romantizmu,ten malý bastard,ktorý vo mne bol,kŕmil ma snami. Tak som vo dneotvorené oči mal zatiaľ,čo svet naokolosa mi len zdal. Žil som v túžbe,hnaný klamom,chyba stala sav počiatku samom. Ten malý bastard,nik iný – ja sám som ten,kto nahováral si,že nejestvuje tieň. Ten malý bastard,ilúzia bola jeho práca,tešil sa, keď som sa strácala k nemu naspäť… […]

Chcela byť pekná, tak som ju spravil krásnou Chcela byť dobrá, tak som ju spravil úžasnou Chcela zahviezdiť, tak som ju spravil oslňujúcou Chcel som byť On tak som sa spravil tým… oným… … kokotom.

S príchodom jaristreštené myšlienky,hlupák som: veril som,že úsmev k slnku to spraví. Odišiel chlad,roztápalo letmé šialenstvo,eufória a hudba – tí ktorí vedia,nepomôžu; potichu sa smejú– nechápu. Nebojte sa – zachránim vás,či vy mňa, na to príde,zatiaľ však musím saplne sústrediť na cieľ – obnoviť samotné ja. Ja? Ja? Ja?! Ja! Och, ja, v tom vidím, čo […]

Mrzne,a v tvojom úžasnom svete vznikla trhlina. Mrzne,už nie som jediný, čo vonku ležía spomína. Mrzne,tvoje teplomilné kvietkypociťujú zmätky,len tak s nimi trhne. Mrzne,a tak div sa svetu,ako krásne odovzdala si sa letu,nevieš sa brániť,bola si naivná. Zabudla si, že koncom leta, nie jeseň, ale zima začína.

Sme podivní iluzionistis radosťou vytvárame sebaklam pozoruhodné ako v myšlienkachpoužívam plurál,len nech v tompreboha nie som sám.

Červené vlasy na hladine šantia,šlahajú penu a janaložený v arganovom oleji,znovuobjavujem svoju chuť. Veď som skoro zabudol. Ako sa dotýkať hladiny vody(?),zanechať v nej svoje odtlačky,nech nezabudne,nech si spomenie,keď mi ju nebo vráti. Spomenul som si,aký je život vskutku obyčajný,a ako sa kvôli sekundámv jej kvapkách oplatí žiť.