Matej Rýva

S príchodom jari
streštené myšlienky,
hlupák som: veril som,
že úsmev k slnku to spraví.

Odišiel chlad,
roztápalo letmé šialenstvo,
eufória a hudba – tí ktorí vedia,
nepomôžu; potichu sa smejú
– nechápu.

Nebojte sa – zachránim vás,
či vy mňa, na to príde,
zatiaľ však musím sa
plne sústrediť na cieľ – obnoviť samotné ja.

Ja? Ja? Ja?! Ja! Och, ja, v tom vidím, čo je pravda –
denne ju omieľam,
denne ju pozmieňam
v rámci narušenia trvalého úpadku
intenzívne signály smerom k tebe
vysielam. Vysielam?

V tomto pohľade do seba,
nenachádzam úľavu,
lež únavu;

Kam sa teda mám pobrať?

Chceš si ma zobrať?
Rozobrať.
Zneužiť.
Pohrať a šťastného nechať stáť na medzi?
Nechať sťať.

Skoro šiel som,
no nejdem,
prečo nie,
neviem;
stačí mi: pozri sa sem a pochopíš nevyhnutnosť
existencie klamstva